Dobrovoľné upustenie a účinná ľútosť v bulharskom trestnom práve

Kľúčové slová: dobrovoľné upustenie; účinná ľútosť; príprava; pokus; účasť; náhrada ujmy; oslobodenie od trestu.

1. Upustenie a následné správanie sú odlišné konštrukcie

Trestné právo podporuje predchádzanie trestným následkom a obnovu dotknutých záujmov, nepriznáva však každému následnému dobrému skutku rovnaký účinok. Upustenie od dokonania, zabránenie následku, vrátenie odňatého a vyjadrenie ľútosti sú skutkovo aj právne odlišné konania.

Dobrovoľné upustenie je upravené v súvislosti s prípravou, pokusom a určitými formami účasti. Konanie označované ako účinná ľútosť má rôzne prejavy: osobitný dôvod oslobodenia od trestu, základ menej závažnej kvalifikácie alebo okolnosť pri ukladaní trestu. Žiadne všeobecné ustanovenie nehovorí, že priznanie alebo náhrada odstraňuje každý trestný čin. ^[1]

Kľúčovou tézou je, že účinok určujú tri otázky: do akého štádia trestný čin dospel; čo presne osoba urobila; a aký následok zákon spája s týmto konaním. Psychologická ľútosť nenahrádza požadovaný úkon a prospešný výsledok automaticky nepreukazuje dobrovoľnosť.

2. Upustenie pri príprave

Príprava zahŕňa vytváranie podmienok zamýšľaného trestného činu pred začatím jeho vykonávania. Je trestná iba tam, kde to zákon výslovne ustanovuje. Článok 17 ods. 3 Trestného zákonníka ustanovuje oslobodenie od trestu, ak osoba z vlastnej vôle upustí od spáchania. Pred diskusiou o upustení treba najprv preukázať trestnú prípravu, nie iba úmysel alebo nejednoznačný bežný úkon. ^[1]

Upustenie musí byť skutočné, nie odkladom na vhodnejší okamih. Predaj jedného prostriedku a získanie iného alebo dočasné zastavenie, kým ustúpi riziko odhalenia, nemožno izolovane pokladať za definitívne vzdanie sa zámeru. Podstatné je, či osoba upustila od konkrétneho zamýšľaného trestného činu.

Netrestanie prípravy pre dobrovoľné upustenie nevylučuje zodpovednosť za iný už dokonaný trestný čin. Ak prípravná činnosť samostatne napĺňa taký trestný čin, uplatní sa zásada vyjadrená v článku 19. Zákon podporuje upustenie od zamýšľaného útoku; neposkytuje všeobecnú amnestiu na jeho predchádzajúci priebeh. ^[1]

3. Neukončený a ukončený pokus

Pri neukončenom pokuse osoba nevykonala celé konanie napĺňajúce skutkovú podstatu. Dobrovoľné upustenie potom môže spočívať v definitívnom zastavení z vlastnej vôle. Pri ukončenom pokuse bolo vykonávanie uskutočnené, ale následok ešte nenastal. Samotné zastavenie činnosti vtedy nestačí: následkom treba zabrániť. Rozlíšenie vyplýva z článku 18. ^[1]

Stav pokusu sa neurčuje výlučne vyjadrením osoby „urobil som všetko“. Treba zistiť štruktúru trestného činu, skutočne vykonané konanie a vývoj príčinného procesu. Pri posudzovaní, či osoba upustila z vlastnej vôle, je významná aj jej predstava o možnosti dokonania.

Zabránenie možno dosiahnuť zapojením tretích osôb, ak konanie osoby skutočne prispieva k zastaveniu následkov. Zákon nevyžaduje, aby osobne vykonala každý technický záchranný úkon. Vyjadrené želanie pomôcť bez účinného zabránenia pri ukončenom pokuse však nie je rovnocenné s dôvodom podľa článku 18 ods. 3.

Ak sa následku zabráni nezávisle od osoby zásahom niekoho iného alebo náhodou, treba užitočné úsilie odlíšiť od zákonnej požiadavky zabránenia. Neúspešné úsilie môže byť relevantné pre trest, nesmie sa však automaticky prezentovať ako úspešné dobrovoľné upustenie.

4. Vlastná vôľa a vonkajšie prekážky

Dobrovoľnosť neznamená nevyhnutne morálnu ľútosť. Zákon používa ako kritérium konanie z vlastnej vôle, nie morálnu premenu. Strach z budúceho trestu, súcit, zmena osobných záujmov alebo uvedomenie si následkov môžu mať podľa okolností odlišný význam. Dôležitou otázkou je, či osoba upúšťa od trestného činu napriek tomu, že dokonanie vníma ako možné, alebo sa zastavuje pre rozpoznanú prekážku, ktorá ho znemožňuje. ^[1]

Toto rozlíšenie sa nevyrieši mechanickým psychologickým testom. Objavenie sa inej osoby môže byť v jednom prípade neprekonateľnou prekážkou a v inom príležitosťou na samostatné prehodnotenie, hoci pokračovanie zostáva možné. Treba preukázať konkrétne skutočnosti, vnímanie osoby a dôvod zastavenia.

Dočasné čakanie, útek po neúspechu a zastavenie po vyčerpaní prostriedkov nie sú rovnocenné s upustením. Obžaloba však nemôže jednoducho predpokladať vonkajšie donútenie preto, že neverí tvrdenej ľútosti. Dobrovoľnosť sa posudzuje z dôkazov, nie zo všeobecnej charakteristiky osoby.

5. Upustenie návodcu či pomocníka

Článok 22 ustanovuje samostatné podmienky oslobodenia návodcu alebo pomocníka od trestu: odstúpenie z vlastnej vôle a zabránenie skutku alebo jeho trestným následkom. Samotné vyhlásenie, že už nesúhlasí so spoločným zámerom, nestačí. Už poskytnuté prostriedky, informácie alebo pomoc môžu naďalej pôsobiť aj po formálnom dištancovaní. ^[1]

Treba preto skúmať, či bola pomoc neutralizovaná a ako osoba ovplyvnila zabránenie. Jednoduchá správa „odstupujem“ nemusí mať potrebný účinok, kým včasný úkon zastavujúci vykonávanie môže byť rozhodujúci. Odpoveď závisí od skutočného účinku, nie od formy oznámenia.

Tieto osobitné pravidlá nemožno bez rozlíšenia uplatniť na každého spolupáchateľa. Pri priamom účastníkovi musí analýza riešiť jeho vlastný príspevok, štádium spoločného vykonávania a použiteľnosť upustenia od pokusu. Opustenie miesta neodstraňuje už vykonanú časť trestného činu.

6. Súdny orientačný bod: upustenie nie je neúspech

Rozsudok č. 152 z 2. júna 2017 v trestnej veci č. 325/2017 Najvyššieho kasačného súdu odlišuje ukončený pokus dania úplatku od dobrovoľného upustenia. V tejto veci úradná osoba odmietla ponúknutú výhodu a podnikla kroky na odhalenie konania; obžalovaný nevykonal žiadne aktívne úkony na zabránenie jeho následkom. Súd neuplatnil článok 18 ods. 3. ^[2]

Záver sa týka konkrétnej formy vykonania spočívajúcej v „daní“. Nemožno ho prenášať na každé ponúknutie alebo sľúbenie úplatku, ktoré sú samostatnými zákonnými formami. Širším poučením je, že neúspech spôsobený príjemcom alebo orgánmi sa nestáva dobrovoľným upustením iba preto, že osoba nepokračuje.

7. Účinná ľútosť nemá jednotný právny účinok

„Účinná ľútosť“ je tu užitočným opisom konania obmedzujúceho ujmu, obnovujúceho dotknuté záujmy alebo pomáhajúceho spravodlivosti. Nie je univerzálnym samostatným právnym inštitútom s rovnakými následkami pre každý trestný čin. Právna analýza musí určiť konkrétne ustanovenie a konanie, ktoré vyžaduje.

Pri vrátení alebo nahradení odcudzeného majetku článok 197 ustanovuje znížený trest v určených situáciách a konkrétnej lehote. Krádež sa všeobecne neodstraňuje. Relevantnou hranicou je skončenie súdneho dokazovania na prvom stupni, nie akákoľvek svojvoľne neskoršia platba. Podobné osobitné pravidlá existujú pre určité formy sprenevery. ^[1]

Tieto objektívne podmienky nemožno nahradiť psychologickým posúdením, či osoba „úprimne“ ľutuje konanie. Ak zákon pripisuje význam náprave, treba overiť jej rozsah, čas a vzťah ku konkrétnemu trestnému činu. Osobné konanie osoby sa môže osobitne posúdiť pri ukladaní trestu.

Článok 292 ilustruje iný model: za určených podmienok odvolanie nepravdivej výpovede, znaleckého posudku alebo prekladu odstraňuje trestnosť. Významné sú časové hranice vrátane požiadaviek na právoplatnosť príslušného rozhodnutia a začatie trestného stíhania proti osobe. Nie každé neskoré priznanie nepravdivosti patrí do tohto ustanovenia. ^[1]

8. Pomoc po zranení a bežné poľahčujúce správanie

Osobitné miernejšie trestné činy založené na pomoci po spôsobení ujmy treba odlíšiť od dobrovoľného upustenia. Neexistuje „upustenie od pokusu“ nedbanlivostne spôsobiť ujmu, pretože pokus predpokladá úmyselný trestný čin. Pomoc môže nasledovať po škodlivom úkone, ale predchádzať konečnému následku a byť významná podľa osobitného ustanovenia bez odstránenia príčinnej súvislosti. ^[1]

Bez osobitného ustanovenia sa priznanie, spolupráca, náhrada a konanie voči poškodenému môžu zohľadniť podľa článku 54 a pri splnení ďalších podmienok podľa článku 55. Automaticky nevylučujú zodpovednosť ani nemenia každý trestný čin na menej závažný prípad. Aj článok 78a má vlastné zákonné predpoklady. ^[1]

Vyjadrenej ľútosti a skutočnému nápravnému konaniu nemožno bez odôvodnenia prisúdiť rovnakú skutkovú váhu. Naopak, výkon práva na obhajobu a spochybňovanie obvinenia nemožno samy považovať za priťažujúce konanie. Absencia priznania neznamená ďalšie zavinenie.

9. Dôkazný model a hypotéza

Analytický príklad: po začatí úmyselného útoku osoba bezodkladne oznámi nebezpečenstvo a poskytne pomoc spôsobom, ktorý zabráni následku. Treba preukázať skutočné štádium, dobrovoľnú motiváciu a príčinnú úlohu prijatých opatrení. Ak je trestný čin podľa svojej zákonnej definície už dokonaný, rovnaké konanie sa posudzuje podľa pravidiel následnej pomoci, nie ako spätné upustenie.

Potrebná je presná chronológia a odlíšenie konania osoby od nezávislého zásahu tretej strany. Telefonické hovory, správy, záznamy, zdravotná dokumentácia a svedecké výpovede môžu objasniť vznik rozhodnutia a jeho účinok. Morálny dojem ani izolovane posúdený konečný výsledok nestačia.

Trestný poriadok vyžaduje skúmanie usvedčujúcich aj oslobodzujúcich okolností. Skutočne podložené tvrdenie dobrovoľného upustenia vyžaduje konkrétnu súdnu odpoveď, nie všeobecné tvrdenie, že „konanie je spoločensky nebezpečné“. Rozdiel medzi počiatočným trestným konaním a následným zabránením je práve predmetom zákonnej motivácie. ^[3]

10. Záver

Dobrovoľné upustenie sa týka zastavenia alebo zabránenia ešte nedokonanému trestnému činu za zákonných podmienok. Účinná ľútosť je zastrešujúci pojem pre odlišné následné formy konania, ktorých účinky závisia od konkrétneho pravidla. Ich zámena vedie buď k neodôvodnenému oslobodeniu, alebo k neuplatneniu povinného priaznivejšieho ustanovenia.

Rozhodujúci postup je: štádium, dobrovoľná motivácia, skutočný úkon, dosiahnutý preventívny alebo nápravný účinok a konkrétny zákonný základ. Trestné právo zohľadňuje nielen slová po trestnom čine, ale právne významné konanie a jeho preukázané následky.

Článok všeobecne rozoberá právnu teóriu a prax. Konkrétny prípad vyžaduje posúdenie práva účinného v relevantnom čase a článku 2 Trestného zákonníka. Hypotetické situácie slúžia len právnej analýze a neopisujú skutočné prípady.