Individualizácia trestu za viacero trestných činov

Kľúčové slová: viacero činov; súbeh; celkový trest; spájanie odsúdení; článok 24 Trestného zákonníka; započítanie trestu; individualizácia.

1. Viacero činov vyžaduje viac než aritmetiku

Individualizácia trestu za viacero trestných činov spája dve úlohy: spravodlivé potrestanie každého samostatného trestného činu a zákonné určenie celkového trestného následku. Vynechanie prvej vedie k neprehľadnej celkovej sankcii; vynechanie druhej k nezákonnému hromadeniu alebo pohlcovaniu trestov.

Článok 23 Trestného zákonníka vyžaduje najprv určiť trest za každý trestný čin a následne uložiť najprísnejší pri splnení podmienok súbehu. Článok 25 rozširuje tieto pravidlá na samostatné rozsudky. Článok 24 umožňuje odôvodnené zvýšenie v zákonných medziach. Ide o postupné právne operácie, nie o voľný výber medzi „celkovým“ a „sčítaným“ trestom. ^[1]

Analýza zastáva názor, že rozhodujúca je úplná chronológia trestných činov a dátumov právoplatnosti rozsudkov. Dĺžky trestov sa porovnávajú až po určení právne prípustných skupín. Najpriaznivejšia kombinácia znamená najpriaznivejšie zákonné riešenie, nie svojvoľné spojenie všetkých odsúdení.

2. Kvalifikácia mnohosti pred trestom

Pred vytvorením skupín treba určiť, či ide o viacero trestných činov alebo jeden trestný čin zahŕňajúci zložitú činnosť. Pokračovací trestný čin podľa článku 26 sa netrestá mechanickým určením samostatného trestu za každú zahrnutú epizódu a ich následným spojením. Pri viacčinnom alebo jednočinnom súbehu si naopak jednotlivé trestné činy zachovávajú samostatnosť. ^[1]

Nie každé neskoršie odsúdenie predstavuje recidívu vo vzťahu k skoršiemu. Podstatné je, kedy bol skutok spáchaný, nielen kedy bol vydaný rozsudok. Neskôr odhalený trestný čin mohol byť spáchaný pred prvým právoplatným odsúdením a patriť do súbehu. Výpis z registra trestov preto treba doplniť o presné relevantné dátumy a obsah súdnych rozhodnutí.

Opakovanie a nebezpečná recidíva majú vlastné zákonné požiadavky a nemožno ich vyvodzovať výlučne z počtu záznamov. Viaceré odsúdenia sa môžu týkať trestných činov v súbehu bez toho, aby samotná táto skutočnosť preukazovala príslušný kvalifikačný znak. ^[1]

3. Jednotlivý trest zostáva povinným základom

Pri posudzovaní viacerých obvinení musí súd individualizovať trest za každý trestný čin podľa článku 54 a uplatniteľných osobitných pravidiel. Celková spoločenská nebezpečnosť činnosti neospravedlňuje vynechanie odôvodnenia jednotlivých trestov. Treba zistiť závažnosť konkrétneho trestného činu, pohnútky, osobnosť a poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. ^[1]

Je nesprávne umelo zvyšovať trest za menej závažný trestný čin preto, že bude neskôr pohltený. Jednotlivé tresty si zachovávajú právny význam pri zmene alebo odstránení odsúdenia, pri novom zoskupení a pri posudzovaní ďalších následkov. „Praktický konečný výsledok“ nemôže ospravedlniť nezákonný medzikrok.

Treba rešpektovať aj zákaz dvojitého zohľadnenia okolností už zahrnutých do definície trestného činu podľa článku 56. Mnohosť môže byť významná pre celkový trest, nedovoľuje však bez rozlíšenia použiť tú istú okolnosť na sprísnenie kvalifikácie, jednotlivého trestu a zvýšenia celkového trestu. ^[1]

4. Tvorba skupín a najpriaznivejšia kombinácia

Pri každej navrhovanej skupine treba overiť, či boli všetky trestné činy spáchané pred právoplatnosťou rozsudku za ktorýkoľvek z nich. Časová blízkosť alebo prejednanie v tom istom konaní nestačia. Podmienka je hmotnoprávna a časová. ^[1]

Jeden trestný čin môže byť v súbehu s dvoma ďalšími, ktoré samy nemožno zahrnúť do tej istej skupiny. Vtedy vznikajú rôzne prípustné kombinácie. To isté odsúdenie nemožno súčasne použiť v dvoch skupinách na pohltenie dvoch samostatných súborov trestov.

Výkladové rozhodnutie č. 3 zo 16. novembra 2009 vo výkladovej veci č. 3/2009 všeobecného zhromaždenia trestnej sekcie vyžaduje úplné preskúmanie odsúdení a najpriaznivejšie zákonné zoskupenie pre páchateľa. Nové odsúdenie môže vyžadovať prehodnotenie už vytvorených skupín; bez nového relevantného základu nemožno o tej istej otázke svojvoľne rozhodovať znova. ^[2]

Praktický model je porovnávací. Určí sa každá prípustná kombinácia, konkretizujú sa tresty zostávajúce mimo skupín a porovnajú sa skutočné právne následky. Porovnanie iba najdlhšieho trestu v jednej skupine môže zavádzať, ak sa ignorujú ostatné tresty, výkon a započítania.

5. Určenie jedného najprísnejšieho celkového trestu

Po vytvorení prípustnej skupiny sa určí najprísnejší trest. Pri trestoch rovnakého druhu je spravidla rozhodujúca dĺžka alebo suma, treba však zohľadniť zákonné pravidlá pre rôzne druhy a ďalšie tresty. Probáciu a odňatie slobody nemožno voľne spájať do novej sankcie neupravenej zákonom. ^[1]

Článok 23 ods. 2 upravuje pripojenie verejného pokarhania a určitých zbavení práv. Pri odňatí rovnakých práv je významná najdlhšia doba. Pri pokutách a konfiškácii odsek 3 osobitne umožňuje úplné alebo čiastočné pripojenie za určených podmienok. Výrok musí jasne zaznamenať každé rozhodnutie. ^[1]

Konfiškáciu ako trest nemožno zamieňať s odňatím predmetu, prostriedku alebo výnosov podľa článku 53. Ani občianskoprávna náhrada škody a trovy nie sú tresty automaticky pohltené najprísnejším celkovým trestom. Každý následok vyžaduje vlastný právny základ. ^[1]

6. Zvýšenie článku 24: možnosť, nie automatický výsledok

Pri trestoch rovnakého druhu článok 24 umožňuje zvýšiť najprísnejší celkový trest najviac o polovicu. Zákon ustanovuje dve ďalšie hranice: zvýšený trest nesmie prekročiť súčet jednotlivých trestov ani maximum pre daný druh trestu. Všetky tri hranice platia súčasne. ^[1]

Nasledujúci príklad je hypotetický. Pri zákonných trestoch odňatia slobody na tri, dva a jeden rok v jednom prípustnom súbehu je najprísnejší celkový trest tri roky. Zvýšenie o polovicu dosahuje štyri roky a šesť mesiacov, nie šesť rokov. To je iba prípustná horná hranica modelu, nie povinný trest. Súd musí odôvodniť, či je zvýšenie vôbec potrebné, a ak áno, jeho výšku.

Odôvodnenie sa nemôže skončiť konštatovaním, že existuje viac než jeden trestný čin: to je už predpokladom súbehu. Súd musí posúdiť, či je pohltenie postačujúce na účely článku 36 vzhľadom na konkrétnu trestnú činnosť a páchateľa. Počet, intenzita a rozmanitosť môžu byť významné, musia však byť spojené s potrebou prísnejšej celkovej reakcie.

Zvýšenie nie je prostriedkom kompenzácie nesúhlasu s už právoplatnými jednotlivými trestami. Súd vytvárajúci skupinu skryto nepreskúmava ich spravodlivosť. Na preukázanú skupinu uplatňuje samostatný zákonný mechanizmus.

7. Započítanie trestu a výkon

Pri určovaní celkového trestu podľa samostatných rozsudkov článok 25 upravuje započítanie trestu vykonaného úplne alebo čiastočne. Významné sú presné údaje o výkone: obdobia odňatia slobody, vykonaná probácia a ďalšie relevantné započítania. Všeobecné tvrdenie, že osoba „už nejaký čas vykonala“, nestačí. ^[1]

Zákon ustanovuje osobitný pomer na započítanie probácie do odňatia slobody: dva dni probácie za jeden deň odňatia slobody. Nejde o všeobecný vzorec umožňujúci voľné nahrádzanie trestov mimo určených prípadov. Väzba a iné obmedzenia sa započítavajú podľa svojich samostatných uplatniteľných pravidiel bez dvojitého započítania toho istého obdobia. ^[1]

Ak bol výkon trestu podmienečne odložený, o výkone celkového trestu sa rozhoduje pri jeho určení. Podmienečný odklad sa automaticky neprenáša na každú novú skupinu. Treba preskúmať všetky podmienky, skúšobné doby a prípadné pravidlá nariadenia výkonu podmienečne odloženého odňatia slobody. ^[1]

8. Hranica následného činu článku 27

Článok 27 upravuje iný vzťah: nový trestný čin spáchaný po právoplatnom odsúdení na odňatie slobody, ale pred vykonaním trestu. Nejde o bežný súbeh podľa článku 23. Zákon ustanovuje pripojenie nevykonanej časti a osobitné podmienky vyžadujúce jej pripojenie v plnom rozsahu. ^[1]

Vyjadrenie „kumulácia všetkých rozsudkov“ je preto príliš neurčité. Môže skrývať úplne odlišné právne operácie. Niektoré trestné činy tvoria súbeh, iné sú vo vzťahu následného trestného činu a ďalšie vyvolávajú následky týkajúce sa podmienečného trestu. Potrebná je jednotná celková chronológia, musia sa však uplatniť odlišné zákonné režimy.

Ani zahladenie, účinky zániku a osobitosti jednotlivých odsúdení nemožno vyriešiť automatizovanou kontrolou registra. Ak sú relevantné, súd musí zistiť, či nastali a aké majú dôsledky pre posudzovanú otázku. Technická existencia záznamu nie vždy vyčerpáva právne postavenie odsúdenia.

9. Príslušný súd, postup a preskúmanie

Článok 39 Trestného poriadku zveruje príslušnosť na určenie celkového trestu podľa rozsudkov rôznych súdov súdu, ktorý vydal rozsudok nadobudnuvší právoplatnosť ako posledný. Automaticky nevyberá súd ukladajúci najprísnejší trest. Konanie podľa článku 306 ods. 1 bodu 1 umožňuje rozhodnúť o celkovom treste. ^[3]

Výkladové rozhodnutie č. 3/2009 zdôrazňuje úplné údaje o trestnej minulosti a záväznú príslušnosť. Skúmanie nemožno obmedziť na výber rozsudkov výhodný pre jednu stranu. Právoplatné rozhodnutie o zoskupení má právny význam, ktorý nemožno ignorovať bez nového relevantného základu alebo príslušného mimoriadneho postupu. ^[2]

Odôvodnený návrh by nemal obsahovať len zoznam vecí, ale aj dátumy trestných činov, dátumy právoplatnosti, tresty, informácie o výkone a konkrétnu navrhovanú zákonnú kombináciu. Námietka proti zvýšeniu alebo započítaniu musí označiť presnú právnu alebo výpočtovú chybu.

10. Záver

Ukladanie trestu za viacero trestných činov je sledom právnych posúdení: správne odlíšenie trestných činov, jednotlivé tresty, prípustné skupiny, jeden najprísnejší celkový trest, odôvodnené zvýšenie, pripojenie trestov a započítanie vykonaného trestu. Chyba v ktorejkoľvek fáze môže viesť k nezákonnému konečnému výsledku, aj keď výpočet vyzerá presvedčivo.

Úplná chronológia a jasne odlíšené zákonné základy poskytujú najspoľahlivejšiu ochranu pred neodôvodneným sprísnením aj nezákonným pohltením sankcií. Celkový trest musí byť individualizovaný, preskúmateľný a určený v medziach zákona.

Článok všeobecne rozoberá právnu teóriu a prax. Konkrétny prípad vyžaduje posúdenie práva účinného v relevantnom čase a článku 2 Trestného zákonníka. Hypotetické situácie slúžia len právnej analýze a neopisujú skutočné prípady.